Druhé myšlienky
„Prvé myšlienky, to sú tie obyčajné, každodenné. Tie má každý. Druhé myšlienky sú myšlienky, v ktorých sa zaoberáte tým, ako a o čom premýšľate. Také myslenie majú všetci, ktorí myslia radi.“
Terry Pratchett
Keď sa pred niekoľkými rokmi rozhlasová redaktorka a vysokoškolská pedagogička Trina Creighton spolu s tímom z Nebraskej univerzity pozrela na mediálne pokrytie kriminality v závislosti od etnicity, prišla k pozoruhodným záverom.
Zistila, že v Nebraske, v štáte amerického stredozápadu známom skôr kovbojmi a kukuricou než multikultúrnou populáciou, sa 60 percent obsahu televíznych správ z Omahy, najväčšieho tamojšieho mesta, týkalo kriminality. Na tom by ešte nebolo nič zvláštne.
Viac než dve tretiny z týchto 60 percent novinárskych výstupov sa zaoberali kriminalitou afroamerických mužov. A to aj napriek tomu, že spomedzi zatknutých v Omahe tvorili Afroameričania menej než tretinu (Creighton et al. 2014).
Hoci sa príklad z Nebrasky netýka priamo našej reality, súvisí s nami a našou prácou iným spôsobom. Otvára totiž otázku, ako vlastne dochádza k takýmto skresleniam a nevyváženému informovaniu publika.
Okrem úvahy, ako by podobný výskum dopadol u nás v súvislosti s tunajšími menšinami, by mohla našu pozornosť zaujať aj iná, hlbšia otázka. Prečo sa to vlastne deje? Prečo médiá neukazujú realitu v niektorých témach presnejšie? A zvlášť takých, ktoré sú nám kultúrne, sociálne, spoločensky či inak vzdialené?
Príčin a dôvodov je viacero, no jedným z nich je to, že náš vlastný mozog nám nie vždy hovorí úplne presnú pravdu. Naozaj. Viac sa dozviete v ďalšom videu.
